Bednařík: Každý človek má očakávania aj predsudky, mal by o nich však vedieť

V podstate v každej komunikácii sa objavujú očakávania aj predsudky. Neexistuje človek, ktorý by ich nemal. Psychológ, rečník a spisovateľ Aleš Bednařík však upozorňuje na to, že je dobré si ich byť vedomý. "Vždy, keď vstupujeme do nejakej interakcie, aj keď sme ju sami nevyvolali, veľmi rýchlo sa v nás vytvoria očakávania, ktoré vyplývajú z našich potrieb a cieľov. V konfliktologickom jazyku sa tomu hovorí "interests" alebo záujmy - mám nejaký cieľ (vzťahový alebo vecný), ktorý chcem v komunikácii dosiahnuť. Je dobré si byť vedomý tých očakávaní, je dobré ich vedieť formulovať pre druhú stranu, aby im rozumela a prípadne mohla vyjsť v ústrety," zdôraznil.

Podobne je to podľa neho aj s predsudkami. Vždy máme nejaké menšie alebo väčšie pokrivené predstavy o partnerovi alebo o type partnera (starší, mladší, vzdelaný alebo menej vzdelaný, s piercingom, bez neho). Vyvoláva to v nás emocionálne alebo myšlienkové reakcie, ktoré potom ovplyvňujú našu komunikáciu. "Je dobré byť si toho vedomý. Napríklad, ak sa rozprávame s niekým, kto má na sebe tri piercingy a dráždi nás to, máme o ňom nejakú predstavu, potom sa riadime podľa našich predsudkov a nie podľa reálneho správania sa toho človeka," upozornil Bednařík.

Zároveň varuje, že pri každej komunikácii by sme sa mali mať na pozore, mali by sme byť všímaví, sústredení a mali by sme pozorne a láskavo vnímať, čo ten druhý robí a hovorí. "V momente, ak sa v rámci komunikácie budeme cítiť ohrození, lebo na nás ten druhý útočí, tak nebudeme schopní viesť komunikáciu s človekom tak, aby sme sa nielen ubránili napríklad manipulátorovi, ale aj sami budeme prinášať do rozhovoru provokujúce, eskalujúce, dráždivé prvky správania sa, ktoré potom vyvolajú v druhej strane možno aj to správanie, ktorého sa obávame. V princípe by sme v rámci komunikácie mali skôr sledovať vlastné správanie sa možno viac ako správanie druhej strany," uviedol.

Podľa odborníka je dôležité, aby sme na sebe vnímali, aké máme impulzy, potreby, emocionálne reakcie, myšlienky a vedeli sme s nimi potom v rámci komunikácie slobodne pracovať a poskytovať druhej strane informácie o sebe z hľadiska vzťahu, vlastného prežívania, z hľadiska toho, ako druhej strane rozumiem, aké mám ciele a očakávania.

"Keď si všimnem, že ma dotyčný chce vďaka nášmu dobrému priateľskému vzťahu dostať za moje hranice, tak môžem povedať - to, že som kamarát pre mňa neznamená, že ti musím požičať auto, keď si ho vypýtaš. Auto nepožičiavam, prepáč mi to. Môžeme byť aj naďalej kamaráti bez toho, že by som ti ho požičal - naozaj musím vnímať skôr svoje signály, svoje znaky v rámci svojej komunikácie, aby som sa držal svojich hodnôt, cieľov a svojej predstavy o tom, ako sa chcem správať konštruktívne v rozhovore s druhým človekom," zdôraznil Bednařík.

Zároveň dodal, že ak druhý človek prekračuje hranice iného a správa sa nevhodne, ten, ktorého hranice boli prekročené nemusí na to reagovať alebo povie, ako vníma druhého správanie a čo si myslí, že je za ním.

Kto je Aleš Bednařík?

Aleš Bednařík je psychológ, rečník, spisovateľ a hovorí o sebe, že je "happytarián" - venuje sa pozitívnej psychológii.

Jej história sa začala písať koncom 90. rokov na výročnej konferencii Americkej psychologickej asociácie. Keďže jej vtedajší prezident Martin Seligman upozornil na to, že výskumov o negatívnych emóciách je násobne viac ako o tých pozitívnych, rozhodol sa založiť samostatný vedný odbor – pozitívnu psychológiu. Tá vedeckými nástrojmi skúma, čo robí ľudí šťastnejšími a ich život lepším. Dá sa študovať aj na niektorých univerzitách, napríklad na Harvarde.

Pozitívna psychológia sa v poňatí Aleša Bednaříka nazýva Psychológia šťastia. Tento psychológ rád popularizuje vedecké výskumy súvisiace s poznaním človeka, ľudí, vzťahov a komunikácie. Následne ich prepája s praktickými zručnosťami ako žiť lepší, zmysluplnejší a šťastnejší život.